Telo ako podvedomá myseľ: Ako naše návyky riadia náš život (2. časť)

Prečo sa telo bráni zmene

Hallo, zdravím Ťa,

V prvej časti sme hovorili o tom, že väčšinu svojho života prežívame na autopilotovi. Opakujeme myšlienky, pocity a činy, ktoré sa časom zapísali do nášho tela ako program. Dnes pôjdeme ešte hlbšie, pretože kľúč k zmene nie je len v tom, že si to uvedomíme, ale že pochopíme, prečo sa naše telo nechce vzdať starých návykov.

Naše telo je ako starý dobrý zamestnanec, ktorý sa naučil robiť veci určitým spôsobom. Všetko má zautomatizované a nechce meniť postupy. Keď sa rozhodneš pre nový smer myslieť pozitívnejšie, reagovať pokojnejšie alebo cítiť viac radosti, Tvoje telo začne protestovať. Objaví sa nepokoj, pochybnosti, dokonca aj fyzické príznaky. To nie je znak toho, že robíš niečo zle. Naopak, je to dôkaz, že narúšaš starú paradigmu.

Psychológia to volá homeostáza, tendencia vracať sa k známemu. A duchovno k tomu dodáva: ego sa bojí neznámeho, preto Ťa drží v bezpečí minulosti. Ale Ty máš na výber. Môžeš si povedať: „Aj keď je to nepohodlné, idem ďalej.“

Toto je bod, kde sa mnohí vzdajú. Cítia, že návrat do starého je jednoduchší, bezpečnejší. Je pohodlnejšie a menej namáhavé vrátiť sa tam, kde to poznajú, než kráčať ďalej cez nepohodlie, šliapať nový chodník vo vysokej tráve. Veď kto by sa chcel dobrovoľne cítiť horšie? Väčšina ľudí si povie: „Radšej sa vrátim do normálu, aj keď ma to nikam neposúva. Vydržím to ešte chvíľu…  Aspoň sa znova cítim bezpečne, a nezažívam tú šialenú emočnú vojnu v mojom vnútri.“

A tu prichádza paradox: to, čo nazývame „bezpečím“, je v skutočnosti väzenie, ktoré nás drží v starom. A to, čo nazývame „nepohodlím“, je v skutočnosti znamenie, že rastieme a prekračujeme svoje hranice. Ak to pochopíš a vydržíš, práve v nepohodlí objavíš slobodu.

Mnohí ľudia to nazývajú vyjsť zo svojej komfortnej zóny, z priestoru, kde je všetko známe a predvídateľné, ale kde sa nič nové nerodí.

Ako nájsť silu začať znova

Možno máš pocit, že urobiť takúto zmenu je priam nemožné. Že si už toľkokrát skúšal začať odznova, myslieť inak, reagovať pokojnejšie, byť odvážnejší, ale vždy Ťa to stiahlo späť. To je prirodzené. Tvoje telo totiž roky verilo, že ten starý program, paradigma je jediná cesta. No dobrá správa je: nové myšlienky a pocity sa dajú naučiť, rovnako ako kedysi tie staré. Vedomým vstupom do svojej podvedomej mysle môžeme zmeniť naše myšlienky a pocity. Existujú rôzne spôsoby, ako na to, poďme si spoločne ukázať jeden z nich.

Predstav si, že si záhradník a Tvoja myseľ je pôda. Roky si sadil semienka strachu, pochybností či hnevu, a teraz Ti na záhrade rastú buriny. Keď však začneš vedome sadiť nové semienka myšlienky pokoja, vďačnosti, sebavedomia – spočiatku budú malé a slabé. Burina ich bude prekrývať. Ale ak ich budeš zalievať každý deň, postupne zosilnejú, tak ako všetko, čo denne živíš svojou energiou. A jedného dňa zistíš, že v záhrade už dominuje niečo úplne iné.

Podvedomá myseľ je totiž ako pôda. Nikdy sa nepýta, aké semienka do nej zasievaš. Nenamieta, neodmieta, prijíma všetko, čo jej dáš. Je amoralná, nezáleží jej na tom, či je semienko dobré alebo zlé. Preto je rozhodujúce, aké myšlienky v sebe nosíš.

Každá myšlienka je semienko. Aj tie, ktoré si ani neuvedomuješ, neustále padajú do Tvojej podvedomej mysle. A výsledkom je záhrada, ktorá odráža spôsob, akým rozmýšľaš.

Ak si všimneš burinu, nie je to dôvod na výčitky. Je to pozvánka začať vedome sadiť iné semienka, pokoj, vďačnosť, dôveru. Ak ich budeš zalievať každý deň, prerastú všetko ostatné.

Takto sa mení život. Nie zvonka, ale zvnútra. A možno práve dnes je ten deň, kedy si povieš: „Aj keď to bude chvíľu nepohodlné, idem tvoriť môj nový príbeh.“

Dôležité je nečakať na dokonalý moment. Lebo ten nepríde. Dokonalý moment je teraz, v tejto chvíli, keď sa rozhodneš, že už nechceš žiť ako obeť starých programov. Zmena je proces, ale každý krok, ktorý urobíš, Ťa približuje k novej verzii seba.

Pamätaj, že aj keď Tvoje telo zo zvyku odoláva a myseľ Ti našepkáva pochybnosti, nie si v tom sám. Tisíce ľudí pred Tebou prešli rovnakým bojom. Ako aj ja sám. A každý, kto vytrval, zistil, že prechod cez nepohodlie je vlastne vstupenkou do slobody. To, čo sa dnes zdá ťažké, sa jedného dňa stane prirodzené, rovnako ako sa kedysi prirodzene stali súčasťou Tvojho života staré vzorce.

A tak, ak máš pocit, že kráčaš pomaly alebo že Tvoje kroky sú malé, nezľakni sa. Každé jedno vedomé rozhodnutie je víťazstvom. A keď ich spojíš dohromady, zrazu zistíš, že si úplne inde, než kde si začínal.

Martin, deň na autopilotovi

Aby si lepšie videl, čo znamená zostať v starých programoch, predstavme si teraz Martina. Je to obyčajný človek, ktorý má podobnú prácu a podobné okolnosti ako Peter z prvej časti. Rozdiel je v tom, že Martin necháva svoj život bežať na autopilotovi.

Ráno ho prebudí zvonenie budíka. Prvá myšlienka, ktorá mu prebehne hlavou, je: „Zase ďalší nudný deň. Som unavený.“ Automaticky siaha po telefóne a začne prechádzať správy a sociálne siete. Negatívne titulky, problémy vo svete, spory v diskusiách – to všetko mu ešte viac kazí náladu.

Keď sa postaví z postele, cíti už napätie. Pri raňajkách namiesto toho, aby si vychutnal jedlo, myslí na to, čo všetko dnes musí stihnúť. Hlavou mu bežia staré pochybnosti: „Zase to nezvládnem. V práci to dopadne zle. Šéf nebude spokojný.“ Jeho telo reaguje stresom, svaly sú napnuté, dych plytký.

Na ceste do práce ho vytočí vodič, ktorý sa pred neho zaradí bez smerovky. Martin okamžite zatrúbi, zakričí a rozladí sa ešte viac. Do práce prichádza už podráždený. A keď sa mu tam niečo nepodarí, len si povie: „Samozrejme, vždy sa mi to pokazí. Vždy som mal smolu.“

Celý deň sa nesie v rovnakom tóne. Jeho myseľ opakuje tie isté pochybnosti a jeho telo na ne reaguje stresom. Večer, keď príde domov, je úplne vyčerpaný. Sadne si pred televízor, kde sleduje ďalšie negatívne správy, a čuduje sa, prečo sa cíti tak prázdny.

Keď sa na jeho deň pozrieme zvonku, nič dramatické sa nestalo. Ale vnútorný svet Martina bol neustále zafarbený starými paradigmami. Jeho autopilot mu od rána do večera diktoval, ako sa má cítiť, a on to bez odporu prijímal. Okolnosti určovali celý deň, ako sa má cítiť, neuvedomoval si vôbec, že nad tým, ako sa cíti, nemá kontrolu.

Každý deň máš na výber

Keď sa pozrieš na Petra a Martina, možno v nich uvidíš kúsok seba. Obaja žijú podobné životy, majú podobné okolnosti, a predsa ich dni vyzerajú úplne odlišne. Rozdiel nebol v tom, čo sa im stalo – ale v tom, ako sa rozhodli myslieť a cítiť.

Peter sa rozhodol vedome tvoriť, Martin nechal, aby starý autopilot viedol jeho kroky. A práve tu je Tvoja sila. Každý deň máš rovnakú voľbu. Môžeš sa prebudiť a nechať sa viesť starými programami, alebo si môžeš povedať: „Dnes si vyberám iný chodník. Dnes si vyberám pokoj, radosť a vďačnosť.“

Možno sa Ti nie vždy podarí udržať nové nastavenie. Možno ťa telo ešte niekoľkokrát stiahne späť. To nevadí. Dôležité je, aby si sa znova vrátil k tomu, čo chceš prežívať. Lebo každý návrat posilňuje Tvoju novú cestu.

Zober si zo života Petra inšpiráciu, že aj malé vedomé rozhodnutia dokážu zmeniť celý deň. A z Martina si vezmi pripomienku, že ak necháme autopilota bežať, nič nové nepríde. Obe skúsenosti sú tu pre Teba, jedna ako motivácia, druhá ako varovanie.

Ďakujem Ti, že si so mnou prešiel aj druhú časť tejto cesty. Verím, že si v nej našiel niečo, čo Ti dodá silu do ďalších dní. Pamätaj, že zmena nepríde naraz, ale krok po kroku. A práve vytrvalosť je tou silou, ktorá drží všetko pokope. O nej sa však budeme rozprávať inokedy.

Nezabudni, každý deň prináša novú príležitosť. Spoznaj svoj skrytý potenciál.