Uvedomenie nie je zmena, ale návrat

Hallo, zdravím Ťa,

keď sa človek začne zaujímať o nejaký rast, posun, často nadobudne pocit, že sa musí stať niekým iným. Akoby bolo potrebné opraviť sa, vylepšiť sa alebo prerobiť na lepšiu verziu seba samého. Všade navôkol vidíme obrazy dokonalých ľudí. Sebavedomých, úspešných, stále pozitívnych, plných energie. A tak v nás postupne vzniká presvedčenie, že aj my by sme mali byť viac ako sme teraz. Že niekde v budúcnosti existuje verzia nás samých, ktorá bude konečne dosť dobrá, dosť múdra, dosť silná.

Tá verzia tam skutočne je. Nečaká však na to, kým sa zmeníš. Čaká na to, kým sa s ňou znovu stotožníš. A skôr než sa vydáš hľadať niečo nové, je potrebné sa zastaviť a položiť si jednoduchú, no zásadnú otázku:

Kto vlastne si, a čím v skutočnosti si?

Skutočný proces uvedomenia funguje inak, než si väčšina ľudí myslí. Nie je to cesta, na ktorej sa len učíš, zbieraš nové zručnosti, vedomosti a techniky, aby si sa konečne zapáčil sebe alebo ostatným. Je to návrat. Návrat k hlbšiemu poznaniu seba samého. Vnútorná cesta k pochopeniu toho, kým si bol vždy, ešte predtým, než Ti svet začal hovoriť, aký by si mal byť.

Spomeň si na seba ako dieťa. Bol si úprimný, spontánny, zvedavý a prirodzene odvážny. Mal si sny, nemal si problém smiať sa ani plakať, nepotreboval si nič predstierať. Lenže postupne si sa učil, že niektoré pocity sa nehodia. Že niektoré túžby sú smiešne. A že zapadnúť je bezpečnejšie než vyčnievať.

Začal si pravdepodobne preberať názory iných ako vlastnú pravdu. Prijal si očakávania okolia a ani si si nevšimol, kedy si sa začal vzďaľovať od seba samého. Objavili sa pochybnosti, sebakontrola, vnútorné brzdy. Veci, ktoré boli na Tebe prirodzene krásne, si začal skrývať len preto, že niekto povedal, že sú zvláštne. A čím viac si sa snažil niečo doplniť alebo opraviť, tým viac si sa vzdialil od svojej pôvodnej podstaty. To všetko, čo si sa naučil skrývať, bolo presne tým, čím si bol jedinečný.

Uvedomenie preto nie je pridávanie. Je to proces čistenia. Odstraňovanie nánosov, starých presvedčení a automatických reakcií, ktoré Ťa kedysi chránili, no dnes Ťa zväzujú. Postupne utícha hluk v hlave a začína sa ozývať niečo tichšie, no oveľa pravdivejšie. To, kým si bol vždy. Zrazu začneš počuť seba.

A práve tam sa začína skutočný návrat.

 Intuícia ako most medzi duchom a hmotou

Keď sa začneš vracať k sebe, veľmi prirodzene sa objaví niečo, čo si možno doteraz nevedel presne pomenovať. Jemné vnútorné vedenie. Pocit, vibrácia ktorá neprichádza z logiky ani z analýzy, no napriek tomu je jasná. Intuícia. Nie ako náhodný impulz, ale ako tiché spojenie so sebou samým.

Intuícia je priestor, kde sa stretáva Tvoje vedomie s Tvojou duchovnou podstatou. Je to most medzi tým, čo je neviditeľné, a tým, čo žiješ v každodennom živote. To, čo vnímaš ako vibrácie, sa v mysli premieňa na pocit istoty. Na ten stav, keď si povieš ja to jednoducho viem. Nevymýšľaš si to. Nejde o fantáziu. Ide o vnímanie seba na hlbšej úrovni.

Tvoj duch, Tvoje pravé ja, sa chce prirodzene vyvíjať. Nie chaoticky, nie proti Tebe, ale vždy smerom k rastu, rovnováhe a celistvosti. Nechce Ťa trestať ani brzdiť. Chce pre Teba vždy len to najlepšie. Pretože si to práve Ty sám vo svojej najdokonalejšej podstate. Ak by sme tento smer mali pomenovať jedným slovom, je to láska. Nie ako emócia viazaná na niekoho iného, ale ako stav harmónie so sebou, so životom, s tým, kým si. Láska je najvyššia a najčistejšia vibrácia, ktorú môžeš žiť. A práve cez ňu sa duch prirodzene prejavuje v hmotnom svete.

Uvedomenie seba samého preto nie je útek z reality. Je to hlbšie zakotvenie v nej. Keď sa začneš viac vnímať, spoznávať sa kto v skutočnosti si, cez svoju intuíciu, nezačneš strácať kontakt so svetom. Práve naopak. Začneš konať z vnútornej istoty, nie zo strachu, tlaku alebo potreby zapadnúť. Rozhodnutia prestanú byť bojom, začnú byť tichým a prirodzeným vyjadrením toho, kým v skutočnosti naozaj si.

Mnohí ľudia tento hlas v sebe potláčajú, nechcú počuť. Nie preto, že by ho nemali, ale preto, že sa naučili mu neveriť. Svet ich naučil spoliehať sa viac na vonkajšie hodnoty cez svoje zmysly než na vlastné vnímanie. Je to omnoho jednoduchšie, menej náročne. A tak vzniká vnútorný rozpor. Cítiš jednu vec, no robíš inú. Vieš, kam smeruješ, no ideš opačne. Nie preto, že by si sa mýlil, ale preto, že si sa od seba vzdialil. Odpojil sa.

Keď sa však začneš k tomuto hlasu vracať, začne sa meniť aj spôsob, akým vnímaš seba a život. Uvedomenie prestane byť hľadaním odpovedí vonku a stane sa spomínaním si na to, čo si vždy vedel, kým stále v skutočnosti si. A práve tu sa otvára priestor pre vnútornú istotu, pokoj a dôveru v seba samého. Učením sa o sebe samom.

Prečo sa nemýliš a prečo ideš správnym smerom

Ak si sa v predchádzajúcich častiach našiel, je veľmi pravdepodobné, že si už niekedy v živote zažil moment, keď si to jednoducho vedel. Vedel si, že niečo nie je v súlade s Tebou. Alebo naopak, že niečo je správne, aj keď všetko navonok hovorilo opak. Práve tieto chvíle sú dôkazom toho, že Tvoje vnútorné vnímanie seba samého stále funguje. Vnímaš ten hlas.

Ľudia, ktorí sa zaujímajú o osobný a vnútorný rozvoj, majú často spoločnú vlastnosť premýšľajú hlbšie a uvedomele nad dôsledkami svojich činov. Vnímajú viac, aj to, čo nie je povedané alebo napísané. Preto majú tendenciu o sebe pochybovať. Nie preto, že by sa mýlili, ale preto, že si uvedomujú vrstvy reality, dopady ktoré iní často prehliadajú. Pochybnosti tak nemusia znamenať zlú cestu, môžu byť znakom rastu a väčšieho uvedomovania.

Nie si pokazený a Tvoj vnútorný kompas nie je zlý. To, že cítiš, že si viac než len roli, ktoré hráš v živote, a že v sebe vnímaš ticho, smer alebo jemné vedenie, znamená, že sa prebúdzaš k sebe. Nejde o únik z reality ani o duchovnú ilúziu, ide o návrat k vlastnej podstate. K sebe samému.

Často sa hovorí o duchovných zážitkoch vo fyzickom svete. Pravda je však jednoduchšia a hlbšia zároveň. Sme duchovné bytosti, ktoré majú skúsenosť v hmotnom svete. A keď túto skutočnosť začneš vnímať, prestaneš sa snažiť zapadnúť do predstáv, ktoré Ti nikdy nesedeli. Prestaneš sa hrať na niečo alebo na niekoho, kým v skutočnosti nie si. Prestaneš sa porovnávať a začneš sa zosúlaďovať.

V tomto procese sa mení aj vzťah k svojím cieľom. Ciele už nie sú len o dosahovaní výsledkov. Stávajú sa nástrojom vnútorného rastu. Nevyberáš si ich preto, aby si si niečo dokazoval, ale preto, aby Ťa formovali. Aby Ťa posúvali bližšie k tomu, kým si. Rástol na nich. Preto majú zmysel len také ciele, ktoré sú hodné Tvojho bytia. Podrobnejšie som o tom písal v predchádzajúcom článku.

Možno máš pocit, že návrat k sebe nie je jednoduchý. Že ten hlas vnútri bol dlho potláčaný. To je v poriadku. Nikdy nezmizol. Len čakal. Uvedomenie seba samého nie je skok, ani rozhodnutie zo dňa na deň. Je to proces spomínania si. A každý krok týmto smerom Ťa prirodzene vedie k pokoju, istote a vnútornej sile.

Začneš si všímať, že na niektoré veci reaguješ inak než kedysi. Nejde o to, že by si sa menil, len sa viac držíš seba. A práve vtedy sa objaví pokoj, ktorý už nepotrebuje, aby Ti ho niekto potvrdil. Začneš byť úprimný k sebe, veci do seba začnú zapadať samy.

Ak cítiš, že chceš ísť v tomto pochopení hlbšie, že potrebuješ niektoré veci pomenovať, usporiadať alebo len potvrdiť, pokojne sa mi ozvi. Nie preto, že by Ti niečo chýbalo, ale preto, že dozrievaš. Si v poriadku. Ideš správnym smerom. A to, čo v sebe cítiš, je pravdivé.

Tvoja nová cesta sa môže začať už dnes, práve tu a teraz!
Nezabudni, každý deň prináša novú príležitosť. Spoznaj svoj skrytý potenciál.